1. Uviedol som, že v koncepcii skutočnej spravodlivosti je základná yšlienka spoločnosti ako skutočne spravodlivého systému spolupráce po mnohé generácie rozvíjaná v spojitosti s dvoma úzko súvisiacimi myšlienkami: myšlienkou občanov ako slobodných a rovnoprávnych osôb a myšlienkou dobre usporiadanej spoločnosti ako spoločnosti efektívne usmerňovanej verejnou politickou koncepciou spravodlivosti. Keďže sme o prvej z týchto myšlienok už hovorili, môžeme pristúpiť k druhej myšlienke. Ak povieme, že spoločnosť je dobre usporiadaná, znamená to tri veci: po prvé (čo vyplýva z myšlienky verejne uznávanej koncepcie spravodlivosti), je to spoločnosť, v ktorej každý akceptuje isté princípy spravodlivosti a zároveň vie, že všetci ostatní akceptujú presne tie isté princípy spravodlivostí; po druhé (čo vyplýva z myšlienky efektívneho usmerňovania takejto koncepcie), jej základná štruktúra, t.j. jej hlavné politické a spoločenské inštitúcie a ich zosúladenie do jedného systému spolupráce je všeobecne známa, resp. existujú dobré dôvody na to, aby sme verili, že vyhovuje uvedeným princípom. A po tretie, jej občania majú normálne fungujúci zmysel pre spravodlivosť, takže sa vo všeobecnosti prispôsobujú základným inštitúciám spoločnosti, ktoré považujú za spravodlivé. Koncepcia spravodlivosti, ktorá sa v takejto spoločnosti verejne uznáva, predstavuje spoločné hľadisko, z ktorého možno posudzovať požiadavky občanov spoločnosti. Toto je vysoko idealizované chápanie. Každá koncepcia spravodlivosti, Ktorá nedokáže dobre usporiadať ústavnú demokraciu, je však pre demokratickú koncepciu neadekvátna. Mohlo by sa to stať v dôsledku známej príčiny, keď jej obsah marí jej vlastné zámery v prípade jej verejného uznania. Mohlo by sa to stať aj preto, že ak prijmeme Cohenove rozlíšenie, potom sa demokratická spoločnosť vyznačuje faktom rozumného pluralizmu. Z toho potom vyplýva, že koncepcia spravodlivosti môže zlyhať, ak nezíska dostatočnú podporu rozumných občanov, ktorí uznávajú rozumné komprehenzívne doktríny; alebo, ako to ešte často krát uvediem, ak nemôže získať podporu rozumného prekrývajúceho sa konsenzu. Získanie tejto podpory je pre adekvátnu politickú koncepciu spravodlivosti nevyhnutné.
2. Príčinou tejto skutočnosti je to, že politická kultúra demokratickej spoločnosti sa vyznačuje (podľa môjho názoru) tromi všeobecnými faktmi, ktoré chápem takto: Prvým je fakt, že rozmanitosť rozumných komprehenzívnych náboženských, filozofických a morálnych doktrín, ktoré sa vyskytujú v moderných demokratických spoločnostiach, nie je iba historickou situáciou, ktorá sa čoskoro môže zmeniť; je to trvalý znak verejnej kultúry demokracie. V politických a spoločenských podmienkach zaistených základnými právami a slobodami slobodných inštitúcií vzniká a zachováva sa rozmanitosť protikladných a nezmieriteľných – a pritom rozumných – komprehenzívnych doktrín, ak už takáto rozmanitosť predtým neexistovala. Tento fakt rozumného pluralizmus musíme odlišovať od pluralizmu ako takého. Je skutočnosťou, že slobodné inštitúcie obvykle vznikajú nie iba vo forme rozmanitých doktrín a názorov, ako by bolo možné predpokladať na základe rozmanitosti záujmov občanov a ich tendencie sústreďovať sa na svoj zúžený pohľad. S kôr platí, že medzi utváraj úcimi sa názormi existuj ú rozmanité rozumné komprehenzívne doktríny. Sú to doktríny, ktoré rozumní občania akceptujú a ktoré musí politický liberalizmus osloviť.
Tieto doktríny nie sú iba výsledkom vlastných a triednych záujmov, prípadne pochopiteľnej tendencie občanov hodnotiť politický svet zo svojho zúženého pohľadu. Skôr tu ide čiastočne o pôsobenie slobodného praktického rozumu v rámci slobodných inštitúcií. Znamená to, že i keď historické doktríny nie sú, pochopiteľne, výsledkom samotného slobodného rozumu, fakt rozumného pluralizmu nepredstavuje poľutovaniahodný stav ľudského života. Pri takom vymedzovaní politickej koncepcie, pri ktorom by mohla v druhej etape získať podporu rozumných komprehenzívnych doktrín, neprispôsobujeme túto koncepciu ani tak slepým silám sveta, ako skôr nevyhnutnému záveru slobodného ľudského rozumu. Druhým všeobecným faktom, ktorý s prvým úzko súvisí, je to, že trvalé spoločné zjednotenie na jednej komprehenzívnej náboženskej, filozofickej alebo morálnej doktríne je možné udržať iba pomocou represívneho uplatňovania štátnej moci. Ak chápeme politickú spoločnosť ako pospolitosť zjednotenú na akceptovaní jednej a tej istej komprehenzívnej doktríny, potom represívne uplatňovanie štátnej moci je pre politickú pospolitosť nevyhnutné. V stredovekej spoločnosti, viac-menej zjednotenej na uznávaní
katolíckej viery, nebola inkvizícia ničím náhodným; jej potláčanie kacírstva bolo potrebné na zachovanie tejto spoločnej náboženskej viery. Podľa môjho názoru to isté platí o každej rozumnej komprehenzívnej filozofickej a morálnej doktríne, či už náboženskej, alebo nenáboženskej. Spoločnosť zjednotená na rozumnej forme utilitarizmu alebo na rozumnom liberalizme Kanta či Milla by si rovnako vyžadovala sankcie štátnej moci, aby sa udržala. Nazvime to faktom represie. A napokon, tretím všeobecným faktom je to, že pretrvávajúci a pevný
demokratický režim, nerozdelený na vzájomne zápasiace doktríny a znepriatelené spoločenské triedy, musí byť ochotne a slobodne podporovaný najmenej podstatnou väčšinou svojich politicky aktívnych občanov. Spolu s prvým všeobecným faktom to znamená, že na to, aby politická koncepcia spravodlivosti mohla slúžiť ako verejná základňa zdôvodnenia ústavného režimu, musia ju podporovať značne rozdielne a protikladné rozumné komprehenzívne doktríny.
3. Keďže neexistuje žiadna rozumná náboženská, Filozofická alebo morálna doktrína, ktorú by uznávali všetci občania, koncepcia spravodlivosti uznávaná v dobre usporiadanej demokratickej spoločnosti musí byť takou koncepciou, ktorá sa obmedzuje na tzv. sféru politického a jej hodnoty. Myšlienka dobre usporiadanej demokratickej spoločnosti musí byť potom primerane koncipovaná. Vychádzam potom z toho, že celkové názory občanov pozostávajú z dvoch častí: ukazuje sa, že časť týchto názorov predstavuje verejne uznávanú politickú koncepciu spravodlivosti, resp. že sa s touto koncepciou zhoduje; druhou časťou je (úplne alebo čiastočne) komprehenzívna doktrína, s ktorou politická koncepcia určitým spôsobom súvisí. Akým spôsobom, to uvádzam v IV. prednáške. Tu treba zdôrazniť, ako som už uviedol, že občania sa individuálne rozhodujú sami pre seba, akým spôsobom súvisí verejná politická koncepcia, ktorú všetci uznávajú, s ich vlastnými komprehenzívnejšími názormi. Vychádzajúc z tohto predpokladu, stručne uvediem, akým spôsobom zabezpečuje dobre usporiadaná demokratická spoločnosť nevyhnutnú (avšak pochopiteľne nepostačujúcu) podmienku realizmu a stability. Takáto spoločnosť môže byť dobre usporiadaná na základe politickej koncepcie spravodlivosti dovtedy, kým: po prvé, občania, ktorí uznávajú rozumné avšak protikladné komprehenzívne doktríny, patria k prekrývajúcemu sa konsenzu: teda vo všeobecnosti schvaľujú túto koncepciu spravodlivosti, pretože poskytuje obsah ich politickým hodnoteniam základných inštitúcií; po druhé, nerozumné komprehenzívne doktríny (predpokladáme, že takéto vždy existujú) nezískajú dostatočnú podporu na to, aby podkopali základnú spravodlivosť spoločnosti. Tieto podmienky nekladú nerealistickú – vlastne utopickú – požiadavku, aby všetci občania uznávali rovnakú komprehenzívnu doktrínu, ale iba, ako v politickom liberalizme, rovnakú verejnú koncepciu
spravodlivosti.
4. Veľmi ľahko sa môže stať, že myšlienka prekrývajúceho sa konsenzu sa bude nesprávne interpretovať z hľadiska myšlienky konsenzu platňovanej v každodennej politike. Má pre nás takýto význam: predpokladáme, že ústavný demokratický režim je rozumne spravodlivý a uskutočniteľný a že stojí za to, aby sme ho obhajovali. Otázkou však je, že ak berieme do úvahy fakt rozumného pluralizmu, akým spôsobom potom môžeme koncipovať našu obhajobu tohto režimu, aby v záujme dosiahnutia stability získal dostatočne širokú podporu?
Preto sa nebudeme obracať na komprehenzívne doktríny, ktoré už existujú, a až potom načrtávať politickú koncepciu, ktorá vytvorí medzi nimi určitú rovnováhu síl. Na ilustráciu: napr. pri určovaní zoznamu primárnych dobier42 postupujeme dvojakým spôsobom. Jednak berieme do úvahy rôzne komprehenzívne doktríny, ktoré v spoločnosti existujú, a zostavíme index takýchto dobier tak, aby sa približovali takpovediac ťažisku týchto doktrín; t.j. aby sme našli určitý priemer toho, čo by osoby, ktoré uznávajú tieto názory, potrebovali vo forme ústavných požiadaviek, ústavnej ochrany a univerzálnych prostriedkov. Mohlo by sa zdať, že toto je ten najlepší spôsob ako zaistiť, že uvedený
index bude obsahovať všetky základné prvky nevyhnutné na rozvinutie koncepcií dobra, spojených s existujúcimi doktrínami, a na základe toho zvýšiť pravdepodobnosť dosiahnutia prekrývajúceho sa konsenzu. Spravodlivosť ako slušnosť však postupuje ináč. Inak by sa stala politickou nesprávnym spôsobom. Preto buduje politickú koncepciu ako nezávislý názor, pričom vychádza z fundamentálnej myšlienky spoločnosti ako slušného systému spolupráce a s ňou súvisiacich myšlienok. Možno vyjadriť nádej, že táto myšlienka, spoločne s príslušným indexom primárnych dobier, ku ktorému sa dopracuje zvnútra, sa môže stať základom pre rozumný prekrývajúci sa konsenzus. Odhliadame pritom od komprehenzívnych doktrín, ktoré existujú, existovali alebo by mohli existovať. Nejde o to, či sú primárne dobrá slušné voči komprehenzívnym koncepciám dobra spojeným s takýmito doktrínami na základe nájdenia slušnej rovnováhy medzi nimi. Skôr ide o to,
či sú slušné voči slobodným a rovnoprávnym občanom ako osobám, ktoré týmito koncepciami disponujú.
Problém potom spočíva v tom, ako koncipovať koncepciu spravodlivosti pre ústavný režim, aby tí, čo ho podporujú, alebo tí, ktorých by bolo možné získať pre jeho podporu, schvaľovali politickú koncepciu, pokiaľ nie je v zásadnom rozpore s ich komprehenzívnymi názormi. To nás privádza k myšlienke politickej koncepcie spravodlivosti ako nezávislého názoru, ktorý vychádza zo základných myšlienok demokratickej spoločnosti a nepredpokladá nijakú širšiu doktrínu. V našej politickej koncepcii spravodlivosti nevystupuje žiadna doktrína, ktorá by stála v ceste získavaniu lojálneho postoja voči sebe, takže ju možno podporovať na základe rozumného a pretrvávajúceho prekrývajúceho sa konsenzu.
(John Rawls: Politický liberalizmus. Prel. P. Štekauer. Slovacontact, Prešov 1997, s. 29-33)