Prepojenie politiky a záujmových skupín (t. j. tzv. oligarchická demokracia) sa podpísalo pod podobu štátnosti Slovenskej republiky. Pod charakter spoločnosti sa však podpisuje aj pretrvávajúci príklon k pohodlnému zabúdaniu a sebaoslavnej mýtotvorbe, ako často pripomínal Ľubomír Lipták. V prvej fáze demokratizačného procesu (1989 až 1991) významnú rolu zohrali hnutia, ktorých úlohou bolo ukončiť komunistickú totalitu. Zmena systému a pluralita politických strán sa tak stali automatickým sprievodným javom.
Politické zoskupenia vznikali najmä z prostredia elít, ktoré sa identifikovali s niektorou skupinou v spoločnosti. Základom politickej podpory sa stala orientácia na konkrétnu spoločenskú skupinu, alebo naopak, na všetkých voličov, bez konkrétnej príslušnosti k sociálnej štruktúre.
Tieto politické hnutia, respektíve organizácie boli zoskupením najrôznejších politických a spoločenských smerov. Boli to masové hnutia bez ideologickej bázy, ktorých cieľom bolo ukončiť vládu komunizmu a realizovať spoločenskú premenu. Na Slovensku to bola Verejnosť proti násiliu (VPN), v Česku Občianske fórum, v Poľsku Občiansky výbor Solidarita, v Maďarsku Maďarské demokratické fórum. Základným cieľom bola zmena politického systému s vládou jednej strany na pluralitný systém politických strán.
Kreovanie politického spektra
Okrúhly stôl viedol na Slovensku k vytvoreniu prvej vlády pod vedením člena KSČ a bývalého ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky Milana Čiča a kooptovaného parlamentu. Celkovo v Československu komunistická moc súhlasila s legitimizovaním opozície a prostredníctvom niekoľkých jednotlivcov napomáhala k zmene, čím si zabezpečila politickú podporu pre svoje ďalšie pôsobenie. Prevzatie vlády po vzájomnej dohode vyústilo do prvých slobodných volieb, no neprinieslo úspech, ktorý by umožnil dlhodobejšie pôsobenie spomínaných hnutí. Štandardizácia politického spektra sa nedala chápať ako tvorba klasického ľavo-pravého členenia politických strán. Dôvodom bola zmena nedemokratického režimu jednej (komunistickej) strany na demokratický pluralizmus. Politický systém a systém politických strán nebol formovaný od nuly, ale na báze reformovania komunistických štruktúr (KSS), obnovenia demokratických strán a národných, etnických síl z obdobia pred komunizmom (DS, SNS) a politických strán na spôsob západných demokracií (KDH, SZ).
V tejto prvej fáze došlo tiež k transformácii komunistickej strany na ľavicové zoskupenia s veľkým vplyvom, majetkom a zázemím.
Na Slovensku sme zaznamenali dva dominantné konflikty: politický a kultúrny. V prvom prípade konflikty medzi politickými subjektmi prebiehali v dvoch rovinách: v sociálno-politickej (o vyrovnaní sa s minulosťou a o type a charaktere štátu) a sociálno-ekonomickej (o podobe ekonomickej reformy).
Sociálno-politický konflikt v straníckom spektre pravice sa vyhrotil vo vzťahu k tzv. lustračnému zákonu a jeho aplikácii. Rozkol sa tiahol po
osobnostnej línii: na Slovensku VPN vz. Mečiar, v Česku Havel vz. Klaus (v Poľsku Walesa vz. Mazowiecki). Tento rozkol znamenal aj trieštenie voličov. Roztrieštené malé strany už celkom nespĺňali úlohu reprezentanta spoločenských vrstiev a v danej situácii nedokázali plnohodnotne obhajovať ich záujmy. Vo voľbách 1992 preto skončili prehrou. Úspech týchto strán by bol možný jedine spojením všetkých proreformných síl. Sociálno-ekonomický konflikt mal najbližšie k rozporu medzi ľavicou a pravicou. Ľavica uprednostňovala rozšírenie ochranných a paternalistických funkcií štátu v sociálnej sfére, zasahovanie do trhových mechanizmov a kombináciu štátneho a súkromného vlastníctva. Pravica presadzovala protrhové reformy, menšie zasahovanie štátu, podmienky na príchod zahraničných investorov, privatizáciu a najnižšiu mieru inflácie. Táto druhá línia konfliktu bola zároveň v znamení konfliktu medzi občianskym a národným
hodnotovým princípom.
Klasické politické konflikty sa neodohrávali v línii pravica – ľavica, ale medzi pravicovými subjektmi. Nesúlad bol napríklad v tom, že katolíci
videli v umiernených liberáloch väčších nepriateľov než v socialistoch. Druhá fáza demokratizačného procesu, t. j. fáza zrodu nového olitického systému, sa uskutočňovala v rokoch 1992 až 1994. Bola to etapa kreovania politickej scény a politických zoskupení. Členenie pravicového spektra sa ešte len začalo kryštalizovať, no na druhej strane sa už začala integrácia ľavicových zoskupení.
Slovenské štiepenia
V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa politické strany opierali o tri piliere úspešnosti: národný, kresťanský a sociálny (nie ekonomický).
Od päťdesiatych rokov sa začala urýchlená, oneskorená urbanizácia a industrializácia sovietskeho typu. Kultúrna modernizácia však zaostávala.
Dodnes je Slovensko kultúrne aj mentálne vidieckou spoločnosťou. Po roku 1989 sme svedkami negativistického videnia. Vyzdvihujú sa
neuspokojivé stránky spoločenského života. Príčiny tohto fenoménu sociológovia aj historici vidia v privysokých očakávaniach, slabom odvrátení
sa od bývalého režimu, v pomerne vysokých životných nákladoch a v znechutení zo spôsobov robenia politiky.
Konflikty a hľadanie identity
Prvý dominantný konflikt, ktorý mal sociálno-politickú a sociálno-ekonomickú dimenziu, sme už spomínali. Druhý dominantný konflikt bol o kultúrnej a historickej identite (východ vz. západ, klientelistická kultúra vz. občianska kultúra, pro life vz. pro choice, konzervatívna vz. liberálna hodnotová preferencia). Všetky tieto konflikty a štiepenia svojimi dôsledkami zasahovali aj do vízie štátnosti. Protichodné interpretácie kľúčových historických udalostí moderných dejín (napr. vojnový Slovenský štát alebo tiež Slovenské národné povstanie) sú základom problémov pri hľadaní novej identity. K tomu sa pridáva aj historické nevedomie vo vzťahu k vlastnej minulosti. Zhoda
je na dvoch postavách, ktoré sú vnímané pozitívne: Dubček a Štefánik. VPN do volieb 1990 prijala na kandidátnu listinu bývalých vysokopostavených komunistov a na čelo kandidátky postavila Alexandra Dubčeka. Zároveň ostatných lustrovala, pričom pochybne aplikovala lustračný zákon a vyradila významné množstvo kandidátov. U viacerých sa neskôr preukázalo, že neboli spolupracovníkmi ŠtB, alebo ich dokumenty nikto nevidel. Navyše oznam o vyradení kandidátov VPN zverejnila nekorektne, keď sa na jeden a ten istý zoznam v abecednom poradí dostali tí, čo sa sami rozhodli nekandidovať, spolu s tými, ktorých z kandidátky vyškrtla komisia.
Na jednej strane tak boli medzi kandidátmi bývalí komunisti, na druhej strane boli mnohí čistí ľudia neprávom pohanení. Aj táto vážna chyba neskôr prispela k rozpadu VPN. V rokoch 1989 až 1991 sa teda upevňovali hodnoty politickej slobody a demokratického pluralizmu. V rokoch 1992 až 1994 sa kreovali ideologické koncepcie riešenia národno-kultúrnych záujmov, t. j. kreovala sa štátoprávna rovina.
Napokon v tretej etape, t. j. v rokoch 1998 až 2006, politické, sociálne a ekonomické otázky tvorili základ formovania ideologických koncepcií.
Oligarchická demokracia a pseudodemokracia Po rozdelení meny vo februári 1993 boli na Slovensku problémom devízové rezervy (len približne dvesto miliónov dolárov). Najväčší otras nastal v júli 1993 devalváciou slovenskej koruny o desať percent. Slovensko bolo dlho
v špekulatívnom pásme s ratingom BB–. Národná banka si len postupne získavala dôveru. Štartovali sme s nízkym štátnym dlhom (zhruba desať percent HDP), čo bola dobrá štartovacia pozícia po rozdelení. Po roku 1994 sa, pochopiteľne, podporovala domáca spotreba. Štát
nešetril na platoch, úverová expanzia štátnych bánk rástla a rástol aj štátny dlh. Štátny zamestnanec mal nadpriemerný plat, ale plat učiteľov dosahoval len osemdesiatpäť percent priemernej mzdy. Jedným z najväčších ohrození demokracie je, keď sa vytvorí takpovediac
dvojitý systém vlády: demokratická vláda, ktorá je viditeľná, a oligarchická vláda, založená na ekonomických zdrojoch, ktorá je často neviditeľná. Hrozbou pre občanov je tiché, postupné vyprázdňovanie viditeľnej politiky a presun rozhodovania do neviditeľnej sféry.
Výsledkom je korupčný tlak súkromného priestoru na verejný a napokon ovládnutie verejného priestoru súkromnými záujmami. Práve toto bola jedna z kľúčových čŕt, ktoré určovali podobu samostatnej republiky. V divokej privatizácii sa privatizovalo bez súťaže, cestou priamych predajov vopred vybraným záujemcom. Privatizovalo sa po politickej línii. Majetok krajiny sa vlastne rozdával. Tak napríklad Neografiu s účtovnou hodnotou šesťsto miliónov korún dostala Matica slovenská za jednu korunu. VSŽ sprivatizovala skupina Manager (Alexander Rezeš, Ján Smerek), ktorá vznikla 11. 3. 1994, t. j. v deň, keď padla Mečiarova vláda. O tri dni sa desaťpercentný balík akcií predal tejto skupine za desať až dvadsať percent trhovej ceny. Za Rezešovcov odtieklo z VSŽ niekoľko miliárd korún cez rôzne napojené firmy, ktoré tunelovali zisk. Po tom, čo Rezešovci neboli schopní splácať záväzky, VSŽ sa dostali do nútenej správy bánk. Až Gabriel Eichler dohodol s bankami podmienky a dostal firmu do lepšej kondície, pričom nútená správa sa ukončila predajom železiarní spoločnosti U. S. Steel.
Spôsob privatizácie a ekonomickej transformácie za Vladimíra Mečiara vytvoril systém oligarchickej demokracie. Za divokú privatizáciu a rozdávanie majetku, ako aj za plnenie politických objednávok zo strany bánk občania platili vysokú cenu. Len nevyhnutné ozdravenie bánk nás stálo 105 miliárd korún, t. j. zhruba dvanásť percent HDP. O vysokej nezamestnanosti ani nehovoriac. Slovensko sa po „noci dlhých nožov“ v novembri 1994, po udalostiach v Zlatej Idke, únose Michala Kováča ml., vražde Róberta Remiáša, vylúčení poslanca Františka Gauliedera z parlamentu, nenahradením zosnulého poslanca či amnestiách stalo nedôveryhodnou krajinou s vážnym demokratickým
deficitom. Slovensko bolo odsunuté z prístupových rozhovorov s Európskou úniou a označovalo sa za pseudodemokraciu. Táto situácia spolu s devastáciou kultúry a vyhadzovaním Mečiarových kritikov z médií a kultúrnych inštitúcií zmobilizovala občanov. Spoločnosť bola rozdelená, konflikt autoritárstvo vz. demokratické slobody bol otvorený, demokracia bola ohrozená. Občianska spoločnosť a proreformní
občania sa domáhali zmeny. Občania protestovali, no Vladimír Mečiar čoraz viac využíval a zneužíval nástroje inštitucionálnej moci.
Reštart v roku 1998
Roky 1998 až 2002 boli predovšetkým obdobím „záchranných prác“ na
zaradenie Slovenska medzi štandardné a dôveryhodné krajiny, obdobím
sanácie ekonomiky a bankového sektora, zastavenia divokej privatizácie,
legislatívnych zmien s perspektívou vstupu do EÚ, zlepšovania podmienok
pre podnikateľov a investorov, ako aj ukončenia vyrovnania sa s rozdelením
Československa.
Roky 2002 až 2006 už boli obdobím zásadných reforiem. Slovensko
dostalo prívlastok ekonomický tiger Európy a v roku 2004 sme vstúpili do
EÚ. Tzv. kupovanie poslancov či kauza vláčiky alebo skupinka sprevádzajú
zostavovateľa vlády dodnes.
Prepad v rebríčku korupcie
„Formulka HZDS mínus Mečiar je pre mňa svätá“ a „Za udalosti v rokoch
1994 až 1998 nesie pán Mečiar plnú osobnú a politickú zodpovednosť.
Preto Smer nemôže s ním ako osobou spolupracovať,“ povedal Robert Fico
v roku 2002, a pri najbližšej príležitosti s Mečiarom vytvoril vládnu koalíciu.
Prvé vládnutie Roberta Fica (2006 až 2010) sprevádzali kauzy ako nástenkový
tender, predaj emisií či sociálne podniky. Podľa Svetového ekonomického
fóra sa Slovensko vo vládnej korupcii prepadlo zo 76. miesta
v roku 2006 na 127. miesto v roku 2009, čím sa zaradilo medzi najhoršie
hodnotené štáty sveta. V zneužívaní verejných zdrojov sme sa podľa toho
istého renomovaného rebríčka prepadli až na 95. pozíciu, pričom v roku
2006 sme boli ešte na 49. mieste. Index vnímania korupcie, ktorý zverejňuje
Transparency International, sa v roku 2008 zhoršil po prvý raz od
roku 2000, a to o 0,5 percentuálneho bodu, čo je relatívne veľká zmena,
najvyššia v histórii Slovenska.
V roku 2009 sme prijali euro. Za prvej vlády Roberta Fica však malo
Slovensko počas krízy najväčší nárast výdavkov medzi všetkými krajinami
EÚ. Obávam sa, že v roku 2013 bude hodnotenie veľmi smutné. Zásadná
os rozdielov je totiž vo fungovaní a dôveryhodnosti inštitúcií štátu, resp.
makroekonomického prostredia.
Na začiatku tretej dekády samostatnosti
Po voľbách v roku 2010 v čase prehlbujúcej sa krízy v eurozóne a v EÚ
(dvadsaťjeden členských krajín EÚ musí konsolidovať a riešiť dlhovú krízu)
prioritou vlády bola odpoveď na krízu demokracie a ekonomiky: otvorené
vládnutie (reforma právneho štátu a obnova dôvery) a šetrenie. Európska
komisia v máji 2012 mohla konštatovať, že verejné financie na Slovensku
sú v stave konsolidácie a Slovensku sa podarilo znížiť rozpočtový deficit
v roku 2011 na 4,8 HDP oproti nepriaznivému stavu z roku 2010, keď deficit
bol na úrovni 7,7 percenta HDP.
Ukázalo sa však, že spor o podobu právneho štátu prebieha naprieč
celým politickým spektrom, čo napokon znemožňuje rýchlejšiu nápravu
značnej časti deficitov demokracie.
V roku 1989 bolo cieľom vytvorenie slobodnej demokratickej spoločnosti
a nových pravidiel hry. Neľahké úsilie, nepopulárne reformy a dodržanie
maastrichtských kritérií postupne pozdvihli Slovensko na rovnoprávneho
člena NATO, EÚ, Schengenu a eurozóny. Členstvo medzi dvadsiatimi siedmimi krajinami prinieslo SR všetky výhody otvorenej spoločnosti. Z kategórie
menej rozvinutých krajín v roku 1989 sme poskočili do najvyššej kategórie
najvyspelejších krajín sveta, do prvej štvrtiny v rebríčku krajín. Zároveň
však patríme medzi krajiny EÚ s najnižšími príjmami obyvateľov.
Výrazne sa zmenila vzdelanostná štruktúra populácie. Kým v sedemdesiatych
rokoch sme mali 60,7 percenta populácie s ukončeným základným
vzdelaním a 3 percentá s vysokoškolským vzdelaním, v roku 2011 má základné
vzdelanie 15 percent a vysokoškolské 13,8 percenta. Polovica populácie
má počítačovú gramotnosť, pracuje s internetom.
Stranícky a politický systém krajín strednej a východnej Európy je však
dodnes odlišný od západnej Európy: politické strany v nových demokraciách
majú približne polovičný počet členov ako v starých demokraciách,
dôvera voči politickým stranám je nižšia, volebná účasť je naopak vyššia.
Rozdiely sa dajú vysvetliť zákonitosťou, podľa ktorej trvá desaťročia, kým
nové strany v mladých demokraciách rozvinú a dotvoria súrodé politické
orientácie a vybudujú solídne organizácie a pevnú voličskú základňu.
Voliči nie sú ochotní aktívne vstupovať do straníckych štruktúr, niektoré
strany ani nemajú záujem o širšiu členskú základňu. Pretože strany majú
slabú spoločenskú bázu, mnohé sa snažia ukoristiť či „kolonizovať“ štát
v snahe vymeniť, zobchodovať štátne zdroje za politickú podporu. Napríklad
sa umiestňujú podporovatelia strán na miesta v štátnej a verejnej
správe. Stranícka kolonizácia štátu je často sprevádzaná straníckou kolonizáciou
médií. Väčšinou zakrytou.
Na Slovensku je situácia znásobená existenciou polarizovaného pluralizmu
na rozdiel od umierneného pluralizmu. Polarizovaný pluralizmus
vytvára podhubie pre politickú súbežnosť s organizovanými záujmovými
skupinami vrátane médií cez ich vlastníkov.
Slovenská politická scéna je podobou polarizovaného pluralizmu sprevádzaného
straníckou kolonizáciou štátu.
Od novembra 1989 po rok 2013 sme mali jedenásť vlád, sedem premiérov
a štyrikrát predčasné voľby. V SR pôsobí päťdesiatštyri politických strán
a hnutí, v roku 2012 kandidovalo dvadsaťšesť. SR mala troch prezidentov.
Sedemkrát sa použil inštitút referenda, iba raz úspešne. V rokoch
2004 a 2009 sme volili poslancov do Európskeho parlamentu pri veľmi
nízkej účasti (16,96 percenta a 19,64 percenta) a v rokoch 2001, 2005
a 2009 aj do VÚC.
Je zrejmé, že samotné vytvorenie demokratických inštitúcií na dosiahnutie
spravodlivosti nestačí. Nízka vymáhateľnosť práva, korupcia a klientelizmus, netransparentné prerozdeľovanie verejných zdrojov, prehlbujúca
sa priepasť medzi právom a spravodlivosťou, nekonečné súdne prieťahy
a nedôvera v súdnictvo sú vážne poruchy fungovania demokracie. Nie je
prekvapujúce, ak občania pochybujú o spravodlivosti a ich dôvera k politike
a politikom je nízka.
Bohužiaľ, opäť strácame dych: máme najvyššiu nezamestnanosť od
mája 2004, najvyššiu mieru dlhodobej nezamestnanosti z krajín EÚ, podľa
indexu globálnej konkurencieschopnosti sme z 37. miesta v rokoch 2006
– 2007 v svetovom rebríčku klesli na 71. miesto v rokoch 2012 – 2013.
Výzvou pre Slovensko na začiatku tretej dekády samostatnosti je teda
rozširovať chápanie demokracie vo vedomí občanov i v správaní sa politikov
a dôsledne odstraňovať jej deficity a reštartovať ekonomiku a podnikateľské
prostredie.
Na záver dodajme, že podoba novodobého Slovenska je rukopisom
predovšetkým troch mužov: Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a Roberta
Fica. Azda aj takto zjednodušene a personifikovane možno porozumieť
vývoju Slovenska a neukončeného zápasu o charakter štátu.
(Iveta Radičová, Ľuba Lesná: Krajina hrubých čiar. Ikar, Bratislava 2013, s. 13-20)