Žijeme v krajine hrubých čiar. Hrubé čiary, ktoré sme urobili, sú zásadnou prekážkou participatívnej demokracie na Slovensku, a teda silnej občianskej spoločnosti. Dodnes sme si nezodpovedali, ktoré otázky majú riešiť občania a ktoré politici. Podľa definície politológa Roberta Dahla sú otázky, ktorých odpovede má plne v rukách demokratický proces a politici. Hneď na úvod nastoľovania parlamentnej demokracie sme na konci roka 1989 vytvorili hrubú čiaru. To znamenalo obrovské sklamanie významnej časti občanov. V roku 1994 sme sa pokúsili v referende, aby bývalí vysokí komunistickí funkcionári a neskôr ekonomickí oligarchovia preukázali pôvod svojho majetku.
Referendum však bolo neúspešné. Občania sa na ňom nezúčastnili. (Ľuba Lesná) Načrtli ste, že ponovembrová hrubá čiara mala veľmi vážne dôsledky vzhľadom na ďalší vývoj demokracie. Pretože nielen vytesnila spravodlivosť, ale navyše otvorila priestor pre tých, ktorí potom demokraciu brutálne deformovali. Súhlasíte s tým, že potom prišla ďalšia hrubá čiara, tentoraz po porážke mečiarizmu?
(Iveta Radičová) Súhlasím. Hrubá čiara po osemdesiatom deviatom nebola jediná. Druhú urobili politici po období mečiarizmu v deväťdesiatom ôsmom roku. Mečiarizmus prepukol v parlamente v noci z 3. na 4. novembra 1994. Vládna koalícia na čele s HZDS a jej predsedom Vladimírom Mečiarom a predsedom parlamentu Ivanom Gašparovičom nedemokraticky na celé štvorročné volebné obdobie zahnala opozičných poslancov do poslaneckého kúta. Zavreli sme oči, uši, ústa. Za hrubou čiarou nepotrestaná ostala divoká privatizácia, násilné zavlečenie Michala Kováča mladšieho, syna vtedajšieho prezidenta, či vražda Róberta Remiáša, najlepšieho priateľa Oskara Fegyveresa, korunného svedka násilného zavlečenia. Opäť šla morálka úplne bokom. A stalo sa čosi ešte horšie – politická špička ostala nepotrestaná za evidentné porušovanie zákona. Akceptovala sa očividná korupcia. Toto nie je len nemorálne, to je popretie základných princípov liberálnej demokracie.
A opakujem: urobili sme tak už po druhý raz.
(…)
(ĽL) Všetko, čo sme doteraz spomenuli, sa muselo podpísať pod politickú kultúru na Slovensku.
(IR) Zhrňme si to. Pod podobu politickej kultúry u nás sa podpísalo niekoľko faktorov. Nevymenujem všetky, lebo by to bolo zdĺhavé. Spomeniem len tri nosné. Po prvé: hrubá čiara z roku 1989, ktorá spôsobila akceptovanie obracania kabátov a premenu komunistickej oligarchie na novú oligarchiu. To spochybňuje elementárne vnímanie spravodlivosti v spoločnosti a spravodlivého rozdelenia v spoločnosti.
Ako sme už vraveli, nesiahlo sa na bývalých čelných predstaviteľov totalitného režimu, ktorí očividne prekročili vtedy platné zákony, ako napríklad šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc či Vasil Biľak, autor a signatár pozývacieho listu, na základe ktorého v auguste 1968 vojská Varšavskej zmluvy vstúpili do Československa. Ale nesiahlo sa ani na sudcov. Druhý moment, ktorý sa podpísal pod politickú kultúru a typ demokracie na Slovensku, bol rozpad štátu. O miere suverenity štátu na dlhé obdobie, pomaly až do referenda o vstupe do Európskej únie, rozhodli politici bez účasti občanov. Tento fakt vytvoril dojem, že pri zásadných otázkach verejnej politiky je možné občanov obísť a môžu o nich rozhodnúť politici napriek tomu, že na to nemajú mandát. Václava Havla si veľmi vážim. Ale v istom momente ako prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky povedal áno rozdeleniu štátu a vzápätí súhlasil s tým, aby bol prezidentom iného štátu, teda Českej republiky a tento jeho zmenený postoj bol dôležitým signálom zmeny názoru v zásadnej veci, dokonca až popretia samého seba. Nepopieram, Havel ako prezident Českej republike nesmierne pomohol. Lenže zmena jeho postoja sa podpísala pod vnímanie či vyhodnocovanie zmien postojov politikov v zásadných otázkach. A tretia vec, ktorá sa podpísala pod politickú kultúru na Slovensku, bola ďalšia hrubá čiara, tentoraz v deväťdesiatom ôsmom roku po ére takzvaného mečiarizmu, ktorý sa hodnotil ako pseudodemokracia, tyrania väčšiny či mocenská demokracia. To všetko doteraz ostalo bokom, nepovšimnuté, respektíve existovala tichá dohoda medzi politikmi o neútočení. Preto sa neuzatvorili tie najbolestivejšie momenty, ako bola už spomenutá noc dlhých nožov, protiprávne vylúčenie poslanca Františka Gauliedera z parlamentu len preto, že vystúpil z Hnutia za demokratické Slovensko a poukázal na praktiky hnutia, únos Michala Kováča mladšieho, syna vtedajšieho prezidenta, zavraždenie Róberta Remiáša, zákaz verejného pôsobenia niektorých kňazov, vyhadzovanie ľudí s iným politickým názorom z verejnoprávnych médií, dokonca aj humoristov, a najmä „Mečiarove“ amnestie.
Ani v jednom z týchto prelomových období sa nesiahalo na sudcov. Hoci napríklad ešte začiatkom deväťdesiatych rokov pôsobili sudcovia,
ktorí sa podpísali pod politické procesy v päťdesiatych, šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. A dodnes súdia sudcovia, ktorí odsúdili nevinných ľudí vrátane aktivistov a odporcov režimu.
(Iveta Radičová, Ľuba Lesná: Krajina hrubých čiar. Ikar, Bratislava 2013, 48-49, 51-52, 53-54)