Už od nepamäti sa vedie na Slovensku spor či „len“ polemika o to, kam civilizačne patríme. Táto otázka vychádza z historických súvislostí a geografického umiestnenia našej krajiny. Vždy v tejto zemepisnej šírke to bola v geopolitickej rovine voľba medzi Západom a Východom. Nebolo to vonkoncom vždy o slobodnej voľbe, a až pričasto sa tým menil pohyb dejín v našom životnom priestore. Táto otázka bola i zásadným spoločenským zlomom, o ktorej rozhodovali občania v parlamentných voľbách v roku 1998. Po zmene režimu V. Mečiara sme boli plne integrovaní do euro-atlantických štruktúr (EÚ, NATO, OECD). Na túto otázku sme tým akoby zabudli, lenže to je chyba – ona je neustále aktuálna.
Po zmene režimu v roku 1989 sme mohli začať slobodne hovoriť kam chceme patriť a za touto víziou ako spoločnosť i smerovať. Na víziu, ktorá by bola takpovediac „masarykovského“ razenia to bolo trochu málo – už len ten názov „návrat do Európy“ evokuje, že cieľom je len „presadnúť“ si do tej správnej lode, nie ju aktívne formovať či ovplyvňovať jej budúcnosť. Napriek tomu bola a je o tom, akí chceme byť a v akej spoločnosti chceme žiť.
Vstupom do euro-atlantických štruktúr sme túto otázku prestali považovať za aktuálnu. Tak ako v dňoch po nežnej revolúcií (kedy sme snívali najmä o švajčiarskej prosperite) sa i dnes naše členstvo v západných štruktúrach zredukovalo najmä na ekonomické výhody či nevýhody členstva (napr. otázka eurofondov).
Roman Joch vo svojom texte rozlišuje v našich zemepisných šírkach (v Česku i na Slovensku) dve zásadné politické sily:
“Po listopadu 1989 v těchto zemích vždy existovaly dva bloky: nacionalisticko socialistický na levici a liberálně konzervativní na pravici. Ten první na Slovensku reprezentoval expremiér Vladimír Mečiar a částečně i současný předseda vlády Robert Fico, u nás prezident Zeman. Ten druhý na Slovensku představovali lidé, jako je Mikuláš Dzurinda a Iveta Radičová, u nás Mirek Topolánek, Petr Nečas či Karel Schwarzenberg.
První, nacionálně socialistický blok kromě toho, že je nacionalistický a socialistický, je i autoritářský, nezřídka xenofobní, machistický, vždy populistický a rozhodně nikoli útlocitný k „menšinám,“ ať už je definujeme rasově či sexuálně (proto také „konzervativní“, leč nacionalistické a xenofobní skupiny okolo Václava Klause raději podporovaly Zemana než Schwarzenberga).
Druhý, liberálně konzervativní blok je liberální ekonomicky a mírně, velice mírně, konzervativní společensky (konzervatismus se u něj projevuje spíše rétorikou než politikou, čehož lituji), ale také kosmopolitní, tolerantní, s respektem vůči občanské, tedy buržoazní společnosti. Jinak vyznává heslo„žít a nechat žít.“
Kým ten prvý (nacionálno-socialistický) sa naše krajiny snažil primknúť k Východu, ten druhý (liberálny) presadzoval najmä západnú orientáciu. Vladimír Mečiar dostal pred voľbami v roku 1998 podporu od Borisa Jeľcina a vďaka svojej politike priviedol krajinu do zahraničnopolitickej izolácie. Hovoril tiež o tom, že „ak nás nebude chcieť Západ, obrátime sa na Východ.“ Na druhej strane vlády Mikuláša Dzurindu nás ukotvili na Západe a mali jasnú západnú zahraničnopolitickú orientáciu. Róbert Fico v minulosti tiež často sympatizoval s politikou V. Putina, a nie je to tak dávno, čo sa zúčastnil na zjazde jeho politickej strany – Jednotné Rusko. Už tradične neprekvapuje bývalý premiér a súčasný prezidentský kandidát Ján Čarnogurský, ktorý oceňuje na Rusku absolútne všetko.
V Českej republike sa pro-ruským prístupom vyznačovali najmä Václav Klaus či Miloš Zeman. Zľahčovali porušovanie ľudských práv, vyjadrovali obdiv k režimu V. Putina a pravdepodobne obhajovali i širšie ruské záujmy v českom kontexte (vrátane finančných prepojení napr. so spoločnosťou Lukoil). V Českej republike je celkovo obozretnosť voči Rusku omnoho vyššia ako na Slovensku. V mnohých tendroch sa otvorene hovorí, i na vládnej úrovni, o ruských firmách ako o bezpečnostnom riziku. České vlády presadzovali plynovú diverzifikáciu, a tak nie je závislosť na ruských zdrojoch tak vysoká, ako v prípade Slovenska (časť plynu odoberá ČR od Nórska).
Rusko otvorene využíva svoje energetické zdroje ako zbrane v zahraničnej politike. Ruská sieť špiónov v strednej Európe naďalej funguje ako za čias Sovietskeho zväzu (ako popisuje vo svojej knihe britský novinár z The Economist Edward Lucas – vyšla i v češtine “Klam- špioni a lži aneb jak Rusko obelháva Západ”), a napr. česká spravodajská služba BIS pravidelne vo svojich správach uvádza, že ich aktivity sú na území ČR veľmi čulé.
Vladimír Putin sa snaží obnoviť hranice niekdajšieho Sovietského zväzu, a keď nie reálne, tak určite mocenské s dominantným ruským politickým vplyvom. V nedávnom rozhovore pre Lidové noviny britský historik Norman Davies vyslovil názor, že Ukrajina je najdôležitejšou krajinou, pretože ona je prvým ihriskom, na ktorom sa tento zápas (EÚ vs. putinovské Rusko) zvedie. Prezident Putin ho musí vyhrať, bez Ukrajiny by jeho „hra“ nemala zmysel. Nie je však dôvod si nemyslieť, že ak ju získa, nebude chcieť ísť ešte ďalej. V slovenských reáliách to nedávno vo výbornom texte v denníku SME popísal Karel Hirman.
Lenže, aj keď to tak zdanlivo vyzerá, nejde tu len o zahraničnopolitickú otázku. Orientácia na Západ alebo na Východ (Rusko) je najmä o vzťahu štátu k vlastným občanom. O hodnotách, ktoré vyznávame v spoločnosti, o miere slobody a práv, ktoré ako občania požívame.
Delenie R. Jocha na nacionálno-socialistický blok a liberálno-konzervatívny na druhej strane rozšíril svojou interpretáciou v reakcii na Jochov článok politológ Jíři Pehe. Uviedol že „deliaca čiara vedie medzi postkomunizmom a demokratickou modernitou.“ Keď prezident Zeman nedávno v Čechách vychýlil parlamentný systém, ozvali sa viaceré osobnosti spoločenského života s tým, že im to pripomína návrat na „Východ.“ Azda najtvrdšie to vyjadril Karel Schwarzenberg, keď povedal, že Česká republika nikdy nebola a ani nebude súčasťou Západnej Európy. A to kvôli svojej odlišnej mentalite, tradíciám či politickej kultúre. Možno to boli príliš tvrdé slová, ale vystihujú to, že v niečom podstatnom sme sa Západu stále nevyrovnali. A nie je to len vo výkonnosti ekonomík. Karel Hvížďala vo svojom komentári pre aktualne.cz napísal:
„To nejspíš hlavní, čím se lišíme, je neexistence nezávislého občana, který je schopen proti takovému chování veřejně vystupovat. Po dvou totalitách – národním socialismu a internacionálním socialismu – nezávislý člověk, který si je plně vědom práva odporu, ius resistendi, z Čech skoro vymizel, protože tu nikdy neměl pevné kořeny.
Proto má Schwarzenberg pravdu, když hovoří o tom, že u nás skoro nikdo nemluví o tom, co bychom mohli udělat sami, a stále se spoléháme na podporu ministerstva nebo kraje. Neumíme se sdružovat v občanských spolcích, které by se tak silně a soustavně bouřily, až by přinutily politiky něco dělat.
Chceme-li zjistit, proč tomu tak je, musíme se podívat hlouběji do historie: V západní Evropě (viz historik Jenö Szücz) najdeme klíč k pochopení společenských a politických vztahů v pojmech smlouvy, vzájemných závazků a osobní důstojnosti. A na cestě, která vede od feudální smlouvy ke smlouvě společenské, najdeme i počátek toho, čemu říkáme západní svobody, odpovědnost a autonomie občanské společnosti. Jinými slovy: Svoboda jednotlivce je omezená pouze svobodou druhých.
Ruský model se vyvíjel opačně. Stát tam nebyl vytvářen společností, ale naopak si společnost formoval k obrazu svému. A tak tomu bylo již od XII. století, kdy Ivan Hrozný odstranil šlechtu a nahradil ji třídou úředníků jmenovaných státem (kteří navíc často nebyli placeni a žili pouze z úplatků). Podobně tomu je dodnes. Putin jmenuje gubernátory.“
Martin Ehl v nedávnom komentári pre Hospodařske noviny zhrnul diskusiu z letnej školy v Krakove, kde sa hovorilo o postkomunistických symptómoch pasívnych spoločností. Tamojší účastníci nazvali stredoeurópsky ľudský druh ako „homo sovieticus“. Aké boli vzorce jeho správania ?
- morální relativismus
- naučená pasivita, bezmocnost a přijetí státního paternalismu
- požadavek na rovnostářské rozdělování jako protiklad oceňování podle výkonnosti, zásluh a znalostí
- obviňování systému z vlastního selhání a vznášení nároků vůči státu jako protiklad samostatnosti a nezávislosti
- důraz na bezpečnost jako protiklad schopnosti riskovat
Neúcta k demokratickým hodnotám, ignorovanie ľudských práv, nefunkčný právny štát, slabá občianska spoločnosť znamenajú predovšetkým neobmedzenú moc politikov a všade sa šíriacu korupciu.
Slovenská sociologička Zora Bútorová používa termín, ktorý občiansku pasivitu naučenú za 40 rokov socializmu označuje ako „naučená bezmocnosť.“ Jednoducho na Západe by nemohla vládna strana prostredníctvom parlamentu voliť nového Generálneho prokurátora, ak krajina už jedného legitímne zvoleného má, a pritom zasahovať do konania Ústavného súdu bez toho, aby sa nemusela postaviť protestujúcej verejnosti. Rovnako by ani prezident iného štátu tzv. „starej“ Európy asi nezostavoval v parlamentnom systéme vládu bez ohľadu na politické strany zastúpené v parlamente, a pritom ešte aj označoval ústavné zvyklosti za „idiotské,“ bez protestov v uliciach.
Politici s autoritatívnymi sklonmi a korupčným pozadím určite Rusko neobdivujú kvôli pamiatkam či skvelej literatúre. Putin a jeho režim sú vzorom absolútneho uplatňovania moci a na úkor popretia akýchkoľvek hodnôt. S „naučenou bezmocnosťou“ sa dobre pracuje na upevňovaní moci a tá zvádza k jej korumpovaniu či zneužívaniu. Čo bude však ďalej? Kam až ďaleko dovolíme „priateľom Ruska“ ísť? K zneužívaniu tajných služieb či posielaniu opozície do väzenia? K rozháňaniu opozičných protestov na námestiach? K vraždám ľudskoprávnych aktivistov či novinárov, ktoré nie sú nikdy vyšetrené a týkajú sa vždy len kritikov režimu?
Hoci nežijeme v časoch studenej vojny, ona úplne nezmizla. Putinov režim je hanebný a jeho prejavy treba ostro odsúdiť. Nevidíme svet ružovými okuliarmi, ale Rusko za vzor v žiadnom prípade nepovažujeme. Keď si budeme vedieť spravovať veci verejné sami a účinne vyvíjať tlak na politikov, keď bude vládnuť spravodlivosť a demokracia bude v úcte, až potom môžeme považovať otázku – Kam chceme patriť? – za zodpovedanú.
Peter Elek
Peter Markovič