1. Začnem prehľadom základných prvkov koncepcií občanov ako rozumných a racionálnych osôb. Niektoré z nich sú dobre známe, o iných ešte treba diskutovať. Najprv teda známe prvky: sú to a) obidve morálne vlastnosti, t.j. schopnosť mať zmysel pre spravodlivosť a schopnosť utvoriť si koncepciu dobra. Ako nevyhnutný predpoklad uplatňovania morálnych vlastností dodávame ešte b) intelektuálne schopnosti usudzovania, myslenia a uvažovania. Ďalej predpokladáme, že občania c) majú v každom časovom období svoju konkrétnu koncepciu dobra interpretovanú vo svetle (rozumného) komprehenzívneho názoru. A napokon predpokladáme, že d) občania disponujú potrebnými schopnosťami na to, aby boli po celý svoj život kooperujúcimi členmi spoločnosti. Tieto prvky sú vysvetlené v 1:3- 5, pričom predpokladáme, že sa realizujú. To, že občania disponujú uvedenými schopnosťami na nevyhnutnej minimálnej úrovni, znamená, že sú rovnoprávnymi občanmi. Okrem týchto prvkov majú občania štyri špeciálne vlastnosti, ktoré chápem ako aspekty ich rozumného uvažovania a disponovania touto formou morálnej citlivosti. V súlade s §1 medzi tieto vlastnosti patrí: a) ich pripravenosť navrhovať slušné podmienky spolupráce, o ktorých možno predpokladať, že ich budú ostatní akceptovať, a ich ochota sa riadiť týmito podmienkami za predpokladu, že je možné spoľahnúť sa na ostatných, že budú postupovať takisto. Ako sme konštatovali v §2, b) uznávajú, že bremená usudzovania obmedzujú to, čo je možné pred ostatnými ospravedlniť, a akceptujú iba rozumné komprehenzívne doktríny. Ešte v rámci známych prvkov ďalej predpokladáme, že c) občania nielen že sú normálnymi a plne kooperujúcimi členmi spoločnosti, ale že aj naďalej chcú byť takými členmi a že chcú, aby ich za takých aj naďalej považovali. To podporuje ich sebaúctu ako občanov. To isté platí o určitých primárnych dobrách ako sociálnych základoch sebaúcty, akými sú rovnaké základné práva a slobody, skutočná hodnota politických slobôd a slušná rovnosť príležitostí. Napokon tvrdíme, že d) občania disponujú tým, čo nazývam “rozumnou psychológiou morálky”, o ktorej bude reč ďalej.
2. Aby som mohol podrobnejšie rozviesť body (a) a ( b ) , ktoré sa týkajú morálnej citlivosti rozumného, rozlišujem tri druhy túžob: Po prvé, predmetovo viazané túžby: predmet túžby alebo stav, ktorý ju napĺňa, sa môže opísať bez použitia morálnych koncepcií alebo rozumných či racionálnych princípov. Táto definícia predpokladá určitý spôsob rozlišovania medzi morálnymi a nemorálnymi koncepciami a princípmi; predpokladajme však, že existuje určitý vzájomne dohodnutý spôsob, ako
to dosiahnuť; inými slovami, predpokladajme, že naše úsudky sa zvyčajne zhodujú.
Predmetne viazaných túžob je nekonečne veľa: patria tu telesné túžby, ktoré sa týkajú napríklad jedla, pitia a spánku; túžby zapojiť sa do nespočetných príjemných činností, ako aj túžby, ktoré závisia od sociálneho života: túžba dosiahnuť určitý status, moc a slávu, ale aj majetok a bohatstvo. K tomu pridajme väzby a náklonnosť, lojálnosť a oddanosť rôzneho druhu a tiež túžby vykonávať určité povolania a pripravovať sa na ne.
Keďže však mnohé povolania zahŕňajú aj morálny opis, príslušná túžba spadá do niektorej z kategórií, o ktorých hovorím nižšie. 3. Ďalej sú tu túžby viazané na princípy. Tieto túžby sa odlišujú tým, že predmet alebo cieľ túžby, respektíve činnosť, do ktorej sa chceme zapojiť, sa nedá opísať bez uplatnenia princípov, či už racionálnych alebo rozumných, ktoré sú nevyhnutné na charakterizovanie danej činnosti. Iba racionálna alebo rozumná bytosť, ktorá dokáže pochopiť a aplikovať tieto princípy, prípadne ktorá môže opodstatnene predpokladať, že to dokáže, môže mať takéto túžby. Existujú dva druhy túžob viazaných na princípy, a to podľa toho, či príslušný princíp je racionálny alebo rozumný. Po prvé, racionálne princípy, ktoré sme spomenuli v §1.2: k týmto princípom patrí a) prijatie z hľadiska našich cieľov najefektívnejších prostriedkov; b) voľba najpravdepodobnejšej alternatívy pri rovnakej platnosti všetkého ostatného. K nim treba pridať: c) uprednostnenie väčšieho dobra (čo pomáha vysvetliť rozvrhnutie a prispôsobenie cieľov, ktoré sa majú vzájomne podporovať) a d) zoradenie našich cieľov (podľa priorít), ak si odporujú.
Chápme tieto princípy tak, že ide iba o ich zoznam, takže nie sú odvodené z definície praktickej racionality, keďže neexistuje nijaká dohoda o najlepšom spôsobe definovania tejto koncepcie. Nateraz musíme pripustiť, že existujú rôzne koncepcie racionality, prinajmenšom v určitých typoch prípadov, akým je napríklad rozhodovanie pri značnej miere neistoty. Ako sme videli v § 1, všeobecná myšlienka je taká, že tieto princípy usmerňujú jediný činiteľ v racionálnom uvažovaní, a to bez ohľadu
na to, či ním je jednotlivec alebo združenie, pospolitosť či vláda. Druhý typ túžob viazaných na princípy sa spája s rozumnými princípmi;
teda princípmi, ktoré usmerňujú to, ako má pluralita činiteľov (respektíve pospolitosť či spoločnosť činiteľov), individuálnych osôb alebo skupín,
riadiť seba samých vo svojich vzájomných vzťahoch. Princípy slušnosti a spravodlivosti, ktoré definujú slušné podmienky spolupráce, sú typickým
príkladom. To isté platí o princípoch súvisiacich s morálnymi cnosťami, ktoré uznáva zdravý rozum, napríklad spoľahlivosť a vernosť.
4. A napokon existujú túžby viazané na koncepcie. Pre nás sú práve tieto najdôležitejšie, a to z dôvodov, ktoré si vysvetlíme. Tieto túžby
možno opísať tvrdením, že princípy, na základe ktorých si želáme konať, sa chápu tak, že patria k určitej racionálnej alebo rozumnej koncepcii
alebo politickému ideálu, ktorý pomáhajú vyjadriť. Môžeme napríklad chcieť správať sa spôsobom primeraným niekomu, kto je racionálny a ktorého správanie je usmerňované praktickým uvažovaním. Ak túžime byť takouto osobou, musíme mať tieto túžby viazané na princíp, a musíme v súlade s nimi aj konať. Nestačí konať iba v súlade s predmetovo viazanými túžbami, ktoré sa riadia zvykmi a obyčajmi. No princípy vymedzujúce na princíp viazané túžby musia byť v náležitom
vzťahu s predmetnou koncepciou. Naše úvahy o budúcnosti predpokladajú, povedzme, koncepciu nás samotných pretrvávajúcich v čase, z minulosti až do budúcnosti. Ak chceme hovoriť o našich túžbach viazaných na koncepciu, musíme byť schopní utvoriť si zodpovedajúcu koncepciu, musíme vidieť, akým spôsobom k nej princípy patria a ako ju pomáhajú vyjadriť. Jednoducho povedané, nás zaujíma taký ideál občianstva, ako ho Charakterizuje spravodlivosť ako slušnosť. Štruktúra a obsah tejto koncepcie spravodlivosti navrhujú to, ako princípy a normy spravodlivosti pre základné inštitúcie spoločnosti patria s ohľadom na pôvodný stav do koncepcie slobodných a rovnoprávnych rozumných a racionálnych občanov a ako ju vyjadrujú. Máme teda ideál občanov ako osôb. Ak tvrdíme v súlade s bodom c ) , že nielen že občania sú normálnymi a plne kooperujúcimi členmi spoločnosti, ale že takými členmi chcú aj naďalej byť a tiež chcú, aby ich za takých považovali, tvrdíme, že chcú uskutočniť vo svojej osobe uvedený ideál občanov a zároveň chcú, aby aj iní uznávali, že tento ideál uskutočňujú. Na tomto mieste treba poukázať na zrejmý nehumovský charakter tohto výkladu motivácie, ako aj na to, že tento výklad smeruje proti pokusom ohraničiť motívy, ktoré ľudia môžu mať. Ak pripustíme – čo, ako sa zdá, je jednoducho pravda – že existujú túžby viazané na princípy a na koncepcie spoločne s túžbami zameranými na uskutočnenie rôznych politických a mravných ideálov, potom trieda možných motívov je veľmi široká. Keďže sme schopní uvažovania a usudzovania, dokážeme pochopiť zložité náboženské a filozofické, morálne a politické doktríny práva a spravodlivosti, ako aj doktríny dobra. Môžeme zistiť, že sme vtiahnutí do koncepcií a ideálov, ktoré vyjadrujú právo a dobro. Ako má človek určiť hranice toho, čo ho môže stimulovať v myslení a uvažovaní, a teda aj určovať jeho konanie? Z toho vyplýva, že výklad spravodlivosti ako slušnosti spája v sebe túžbu uskutočniť politický ideál občianstva s dvoma morálnymi vlastnosťami občanov a ich normálnymi schopnosťami, pretože tie sa vychovávajú k tomuto ideálu verejnou kultúrou a jej historickými tradíciami interpretácie. Toto ilustruje širokú úlohu politickej koncepcie ako vychovávateľa (§4.4).
5. Tieto skutočnosti nás privádzajú k tomu, že d): občania majú rozumnú morálnu psychológiu.34 Vlastnosti, ktoré sme prisúdili občanom
– ich pripravenosť navrhovať slušné podmienky spolupráce a aj sa nimi riadiť, ich uznávanie bremien usudzovania a akceptovanie iba rozumných
komprehenzívnych doktrín a tiež ich snaha stať sa plnoprávnymi občanmi – predstavujú základ toho, aby sme im pripísali rozumnú morálnu
psychológiu, ktorej niektoré aspekty sú dôsledkom uvedených vlastností. Ib a slušnosti a tiež túžbou konať v súlade s týmito koncepciami; i i ) keď veria,
že inštitúcie alebo spoločenská prax sú spravodlivé, resp. slušné (ako to vymedzujú uvedené koncepcie), potom sú pripravení a ochotní podieľať
sa svojím dielom na týchto dohodách za predpokladu, že majú primeranú istotu, že ostatní tiež prispejú svojím dielom; iii) ak sa ostatné osoby
očividne usilujú35 splniť si svoju úlohu vyplývajúcu zo spravodlivých, resp. slušných dohôd, potom zvyčajne narastá dôvera a viera v tieto
dohody; i v ) táto dôvera a viera silnie a stáva sa komplexnejšou, ak sa darí dohody o spolupráci realizovať po dlhší čas; a v) to isté platí v prípade, že
základné inštitúcie, slúžiace na zaisťovanie našich fundamentálnych záujmov (základných práv a slobôd), sú uznávané stále rozhodnejšie a
ochotnejšie.
(John Rawls: Politický liberalizmus. Prel. P. Štekauer. Slovacontact, Prešov 1997, s. 68-72)