1. Doposiaľ som pracoval s myšlienkou politickej koncepcie spravodlivosti bez toho, aby som vysvetlil jej význam. Z toho, čo som uviedol, si azda možno utvoriť predstavu o tom, čo rozumiem pod touto koncepciou a prečo politický liberalizmus pracuje s touto myšlienkou. Predsa však je potrebné vyjadriť sa jasne: politická koncepcia spravodlivosti má tri charakteristické znaky, z ktorých každý možno ilustrovať na príklade spravodlivosti ako slušnosti. Pritom nepredpokladám, že je mnoho tých, čo sú oboznámení s týmto názorom. Prvý znak sa týka subjektu politickej koncepcie. I keď je takáto koncepcia, pochopiteľne, morálnou koncepciou1 j e to morálna koncepcia vypracovaná pre špecifický druh subjektu, a to pre politické, sociálne a ekonomické inštitúcie. Osobitne to platí pre to, čo nazývam základnou štruktúrou spoločnosti.
Pre naše momentálne potreby ju možno označiť ako modernú ústavnú demokraciu. (Termíny ústavná demokracia a demokratický režim používam synonymne, pokiaľ to nie je uvedené ináč.) Pod základnou štruktúrou rozumiem hlavné politické, sociálne a ekonomické inštitúcie spoločnosti a spôsob ich zosúladenia v jednotnom systéme sociálnej spolupráce z generácie na generáciu.12 Z toho potom vyplýva, že v centre pozornosti politickej koncepcie spravodlivosti musí hneď na začiatku stáť rámec relevantných základných inštitúcií a princípov, noriem a pravidiel, ako aj spôsob vyjadrenia týchto noriem v charaktere a postojoch členov spoločnosti, ktorí realizujú jej ideály. Okrem toho predpokladám, že základná štruktúra je štruktúrou uzavretej spoločnosti: treba ju chápať ako sebestačnú, bez akýchkoľvek zťahov s inými spoločnosťami. Jej členovia vstupujú do nej iba svojím narodením a opúšťajú
ju iba smrťou. To nám umožňuje hovoriť o nich ako o ľuďoch narodených do spoločnosti, v ktorej strávia celý svoj život. Uzavretá spoločnosť je značnou abstrakciou, opodstatnenou iba tým, že nám umožňuje zamerať sa na určité hlavné otázky bez toho, aby sme museli brať do úvahy rušivé detaily. V určitom momente musí politická koncepcia spravodlivosti brať do úvahy spravodlivé vzťahy medzi národmi, alebo – ako to nazývam – práva ľudských spoločenstiev. V týchto prednáškach nebudem hovoriť o tom, ako by bolo možné takéto práva ľudských poločenstiev vypracovať, počínajúc spravodlivosťou ako slušnosťou v tom zmysle, ako sme ju najprv aplikovali na uzavreté spoločnosti.
2. Druhý znak sa týka spôsobu prezentácie: politická koncepcia spravodlivosti sa tu prezentuje ako nezávislý názor. I keď chceme, aby politická koncepcia bola zdôvodnená vo vzťahu k jednej alebo viacerým komprehenzívnym doktrínam, neprezentuje sa tu ako takáto doktrína, ani ako odvodená z takejto doktríny, aplikovanej na základnú štruktúru spoločnosti; ako keby táto štruktúra predstavovala jednoducho ďalší subjekt, na ktorý sa táto doktrína aplikuje. Tento moment treba zdôrazniť. Znamená totiž, že musíme rozlišovať medzi spôsobom prezentácie politickej koncepcie a jej začlenením do komprehenzívnej doktríny, prípadne jej odvodením v rámci takejto doktríny. Predpokladám, že všetci občania zaujmú kladný postoj ku komprehenzívnej doktríne, s ktorou nimi akceptovaná politická koncepcia nejakým spôsobom súvisí. Špecifickou črtou politickej koncepcie je však to, že sa prezentuje ako nezávislá koncepcia a vykladá sa bez takéhoto širšieho pozadia alebo bez vzťahu k nemu. Ak by som mal použiť populárnu frázu, je možné povedať, že politická koncepcia je modulom, základnou súčasťou, ktorá zapadá do rôznych rozumných komprehenzívnych doktrín, pretrvávajúcich v spoločnosti, ktorú táto politická koncepcia usmerňuje, a o ktoré sa zároveň môže opierať. Znamená to, že sa môže prezentovať bez toho, aby sme museli uvádzať alebo poznať či hádať, ku ktorej z takýchto doktrín patrí, alebo o ktorú z nich sa opiera.
V tomto zmysle sa politická koncepcia spravodlivosti odlišuje od mnohých morálnych doktrín, pretože tieto doktríny sa väčšinou chápu ako všeobecné a komprehenzívne názory. Známym príkladom je utilitarizmus: zvyčajne sa konštatuje, že bez ohľadu na to, ako princíp úžitku chápeme, platí pre všetky druhy subjektov, počínajúc správaním sa jednotlivcov a osobnými vzťahmi a končiac organizáciou spoločnosti ako celku a právom ľudských spoločenstiev. Na druhej strane, politická koncepcia sa usiluje o vypracovanie rozumnej koncepcie pre základnú štruktúru samotnú, pričom, pokiaľ je to možné, nezahŕňa hlbší vzťah k inej doktríne.
Tento kontrast bude jasnejší, ak si všimneme, že rozdiel medzi politickou koncepciou spravodlivosti a inými morálnymi koncepciami je vecou šírky pohľadu: rozsah subjektov, na ktoré sa koncepcia vzťahuje, a obsah, ktorý si širší rozsah vyžaduje. Morálna koncepcia je všeobecná, ak sa vzťahuje na široký rozsah subjektov v hraniciach, ktoré sú univerzálne pre všetky subjekty. Je komprehenzívna, ak zahŕňa koncepcie hodnôt ľudského života, ideály osobnej povahy, ako aj ideály priateľstva a vzťahy v rodine a v združeniach a mnoho ďalších vecí, ktoré majú formovať naše správanie, pričom ohraničením je náš život ako celok. Koncepcia je úplne komprehenzívna, ak pokrýva všetky uznávané hodnoty a cnosti v určitom, pomerne presne vymedzenom systéme; na druhej strane, koncepcia je iba čiastočne komprehenzívna,
ak zahŕňa určitý počet, ale v žiadnom prípade nie všetky nepolitické hodnoty a cnosti, pričom jej vymedzenie je pomerne voľné. Mnohé náboženské a filozofické doktríny sa usilujú o to, aby boli jednak všeobecné a jednak komprehenzívne.
3. Tretí znak politickej koncepcie spravodlivosti je to, že jej obsah je vyjadrený vo forme určitých fundamentálnych myšlienok, chápaných v tom
zmysle, že vyplývajú z verejnej politickej kultúry demokratickej spoločnosti. Táto verejná kultúra zahŕňa politické inštitúcie ústavného režimu a spoločné
tradície ich interpretácie (vrátane oblasti súdnictva), ako aj historické texty a dokumenty, ktoré predstavujú spoločné poznanie. Komprehenzívne doktríny
všetkého druhu – náboženské, filozofické i morálne – patria k niečomu, čo by sme mohli nazvať kultúrne pozadie občianskej spoločnosti. Ide tu o kultúru
sociálnu, nie politickú. Je to kultúra každodenného života, jeho mnohých aspektov: cirkví a univerzít, učených a vedeckých spoločností, klubov a
kolektívov, aby sme spomenuli aspoň niektoré. V demokratickej spoločnosti existuje tradícia demokratického myslenia, ktorej obsah je prinajmenšom
známy a zrozumiteľný vzdelaným občanom so zdravým rozumom vo všeobecnosti. Hlavné inštitúcie spoločnosti a akceptované formy ich interpretácie sa
považujú za fond implicitne prijímaných myšlienok a princípov. Spravodlivosť ako slušnosť potom vychádza z vnútra určitej politickej tradície
a za svoju fundamentálnu myšlienku15 považuje myšlienku spoločnosti ako skutočne spravodlivého systému dlhodobej spolupráce mnohých generácií.
Táto ústredná organizujúca myšlienka sa rozvíja spoločne s dvoma sprievodnými fundamentálnymi myšlienkami: jednou je myšlienka občanov
(tých, čo sú zapojení do spolupráce) ako slobodných a rovnoprávnych osôb; druhou je myšlienka dobre usporiadanej spoločnosti ako
spoločnosti efektívne usmerňovanej politickou koncepciou spravodlivosti. Predpokladáme tiež, že tieto myšlienky je možné rozpracovať do
politickej koncepcie spravodlivosti, ktorá si môže získať podporu prekrývajúceho sa konsenzu. Takýto konsenzus zahŕňa všetky rozumné
protikladné náboženské, filozofické a morálne doktríny, ktoré pravdepodobne pretrvajú po mnohé generácie a získajú si značné množstvo prívržencov vo
viac-menej spravodlivom ústavnom režime. V režime, v ktorom kritériom spravodlivosti je práve táto politická koncepcia samotná.17 Či si spravodlivosť
ako slušnosť (alebo nejaký podobný prístup) môže získať podporu takto definovaného prekrývajúceho sa konsenzu, je špekulatívnou otázkou. Človek
môže dospieť k intelektuálnej domnienke, iba ak ju vypracuje a ukáže spôsob, ako by sa mohla podporiť.
(John Rawls: Politický liberalizmus. Prel. P. Štekauer. Slovacontact, Prešov 1997, s. 10-13)